to čo je vo mne a musí ísť von...

Takých +,- 8 mesiacov dozadu bol zo mňa iný človek.Viacmenej mi nič nechýbalo.Mala som (a stále mám) milujúcich rodičov, pohodu v škole, pár naozaj dobrých kamarátov prespektívu, bola som nešťastne zaľúbená, ale aspoň som mohla kôli niekkomu niečo zo sebou robiť. Skrátka pohoda. A predsa mi bolo zo seba na nič. Proste som nevidela zmysle svojej existencie.Ja som nežila, iba prežívala.Nenapĺňalo ma takmer nič(takmer preto že jediné čo ma tešilo boli detičky ktoré trénujem lyžovanie).Chýbalo mi niečo, ale nevedela som čo.Nebola to láska.To si z odstupom času uvedomujem, lebo "láska" (alebo snáď aj láska) prišla zase bolo všetko fajn ale stále som mala svoje negatívne pocity. Nebolo to také že by som sa denne utápala v depresiách, alebo si rezala do žíl. Ja som jednoducho nemala prečo žiť(aj ked som našťastie prežila)..Keby ma prešlo auto vôbec by ma to neštvalo.Bez ohľadu na to že by som tu nechala pár ľudí, ktorých by moja smrť dosť zobrala.Bolo mi jedno keby som ich zhora alebo zdola videla plakať.V tom čase, napriek tomu že som ich mala veľmi rada mi nestáli za to aby som tu zostala.Na samovrždu som zamozrejme nemyslela.Po prvé som príliš zbabelá aby som sa niečím takým zapodievala, a po druhé som bola apatická nielen voči životu ale aj voči smrti.Zdanlivo bezvýchodisková situácia. Neriešila som to smiala som sa úprimne s ostatnými, a len z času na čas som si spomenula že nemám prečo žiť. Toť moja exsituácia. Teraz je teraz. Zrejme:o). Môj život sa nezmenil nejak radilálne ak teda nerátame to že som išla na vysokú školu.Stále mám to čo som mala vtedy.Teda až na to že som zamilovaná a milovaná.Ale v tom to nazaj neväzí, naozaj naozaj:o). Proste sa to len tak stalo.Pamätám si kedy.Len tak to prišlo.Najprv som nevedela prečo tá zmena a ani teraz som si nie istá.A je to trošku šibnuté.Trošku dosť.Ale teda k veci.Proste na jednej prednáške som uvidela chlapca.Úplne dokonalý.Pre mňa.Ako vystrihnutý z môjho sna."Toho musím poznať" som si povedala a keďže niesom nijak zvlášť hamblivá sa mi to v krátkom čase podarilo.Ako som ho spoznávala čím ďaľej tým viac sa podobal môjmu snu.Sympatie vzájomné tak sme to spolu skúsili, ale nič moc.Je kamarát.Nieje to on koho milujem a s kým som šťastná.Ale on to začal.Proste sa zjavil.A dal mi zmysel.Vie že je mojím snom aj to že som zamilovaná inde.Neviem či to chápe, ale berie to fajn. Od kedy som ho stretla tak všeto nabralo iné dimenzie.Mám prečo žiť.Mám zmysel. Nieje to konkrétny cieľ, je to len pocit, ale je skvelý...