to čo je vo mne a musí ísť von...

Do školy chodím v Bratislave.Zabudla som si na intráku denníček a mám pocit že mám chuť.Písať.Len tak, pretože píšem rada i keď papier je asi môjmu srdcu bližší.... Včera bol Štedrý večer. Všetko ako má byť.Slávnostná večera( u nás tradične hubova polievka, ktorú neznášam, a pstruh), nejaký koláčik, prechádzka s ockom po sídlisku, aby mohol prísť Ježiško, zvončeky pri dverách, darčeky pod stromčekom,rozbaľovanie,radosť.Overené Vianoce. Vianoce ktoré napriek tomu že ich poznám naspamäť mi rok čo rok napĺňajú srdiečko. Napriek tomu že všetko bolo ako zvyčajne prežila som to trochu ináč.Prvá zvláštnosť, ktorú ja teda veľmi nemusím je, že tento rok sa to muselo zaobísť bez snehu. Milujem sneh, milujem zimu.Tento rok mi ježiško nesplnil želanie, nesnežilo....Druhá zvláštnosť. Ked sme sa boli prejsť s ockom stretli sme na našej ceste chalana. V ruke cigareta. na chrbte batoh. Nevyzeral vôbec že by si uvedomoval Vianoce.Navyše tú tvár som poznala. Z kostola.Prečo??? Keď sme sa vracali domov, stál ten chlapec spolu z ďaľšími podobne vyzerajúcimi neďaľeko nášho vchodu.Bolo mi smutno.Veď sú Vianoce.Prečo sa niekto nedokáže aspon na Vianoce prekonať, odložiť cigu až na ráno a byť s rodinou.Napriek všetkému, napriek čomukoľvek...Posledná zvláštnosť. Darčeky krásne, ako vždy.Nebolo ich veľa ale všetky ma potešili.Bolo vidno že tí čo ich kupovali mysleli na mňa. Naozaj všetko fajn. A predsa,niečo chýbalo.. Nedokázala som sa tomu pocitu ubrániť. Na Vianoce máme byť s najbližšími. Bola som s najbližšími. Bola som s najbližšími? No nie.Nebola... Nieje to dlho. Také dva mesiace. Nestalo sa mi to prvý krát, preto som opatrná. Dobre klamem. Niesom, nikdy niesom.Ani teraz.Po úvodnej rozohrávke som si dala skoro vlastný gól, ale obranca bol šikovnejší. Dobre dosť fudbalového slangu, nejde mi. Som šťastná. Mám lásku. Milujem. Tak rýchlo? Áno tak rýchlo. Neviem, neriešim, milujem. Som naivná, stále každý raz a ani teraz nechcem byť iná. Vlastne nikdy nechem byť iná. Mám tyrkysové okuliare a páčia sa mi.. No a teda tá posledná zvláštnosť, (keď tak nad tým rozmýšľam pokojne by som ich mohla nazvať aj vadami) neboli sme spolu. Nedalo sa. Chýbal mi. Viem že spolu budeme za pár dní, ale keď som tak sedela pod stromčekom s rozbalenými darčekmi, príšerne mi chýbal. Nechcem ho stratiť. Nikdy.(nemám rada superlatívy...)